Človek sa ťažko naučí Bohu doverovať, keď je jeho život len stereotyp, kde všetko funguje podľa plánu ako hodinky. Keď sa cíti byť istý samým sebou, nepotrebuje Boha. Naopak, keď sa odváži svoj život z času na čas okoreniť dobrodružstvom, zistí, že sám na všetko nestačí. Všetko sa nedá presne naplánovať, predovšetkým ak sa rozhodne vyskúšať niečo prvý krát. Vtedy neostáva nič iné ako zveriť sa do vedenia Boha. Aspoň ja som to tak vnímal, keď som bol prvý krát na Taizé stretnutí v Bruseli. Ale pekne od začiatku. Okrem veľkého dobrodružstva, kvoli ktorému som sa povodne rozhodol pre silvestrovský zájazd do Bruselu a napriek tomu, že som veľmi nechápal, prečo sa stretnutie volá práve „púť Dovery“, bola táto skúsenosť pre mňa nakoniec predovšetkým o škole pokory a dovery.

            Keď rozmýšľam nad svojimi najsilnejšími zážitkami, vynára sa mi hneď prvá situácia, ktorú sme spolu so skupinkou Prešovčanov zažili hneď po tom, ako sme v Belgicku vystúpili z autobusu. Potom, čo sme rýchlo našli smer, ktorým sa uberať, sme sa dostali do triedy, v ktorej malo byť prvé stretnutie so základnými informáciami. Žiaľ stretnutie sa nevyvíjalo podľa mojich predstáv. Okrem informácii o tom, kde sa bude spať a ako bude Taizé prebiehať, sa riešila aj malá organizačná nepríjemnosť. Dievčina, ktorá nám všetko vysvetľovala nám povedala, že v Bruseli je nedostatok animátorov pre skupinky, do ktorých sme mali byť pridelení. Povedala, že by potrebovala tuším tak dvoch-troch ľudí, ktorí ovládajú nejaký cudzí jazyk a dokázali by animovať skupinku účastníkov. Keď sa opýtala, či by bol niekto ochotný, celá trieda samozrejme stíchla, všetci sa začali obzerať na toho druhého. Nepríjemné bolo, že niekoľko mojich kamarátov sa vtedy v snahe zachrániť sa prerieklo, že ja viem po anglicky a nemecky. A podarilo sa im to – zachránili sa - na úkor mňa. Ako som neskor zistil, práve vtedy sa pre mňa začalo to pravé dobrodružstvo. Hneď ma zaviedli k animátorom, kde mi začali vysvetľovať základné pokyny, čo mám vlastne so skupinkou robiť, ako sa správať. Povedal som si: „To je úžasné, prvé Taizé a ja som sa dostal hneď medzi animátorov!“

            Avšak po istom čase, keď sme prechádzali pomedzi ľudí zo zahraničia, zo mňa nadšenie opadlo a vystriedali ho pochmúrne myšlienky, že na to nemám, tak dobre po anglicky neviem, že to určite nezvládnem, pretože ani neviem, čo mám robiť. V tej chvíli sa pre mňa začala ozajstná „púť dovery“. Uvedomil som si, že to nemám vo svojich rukách a bez modlitby a dovery Bohu to bude veľmi ťažké. Nemýlil som sa, sám by som to iste nezvládol, ale doverovať sa oplatí.

                                                                                       Michal