Máme výhercov. Pôvodne mal byť len JEDEN výherca, avšak
1.miesto - doprava+poistenie+registračný poplatok zadarmo
Ivana Gabrišová, Považská Bystrica
Púte dôvery na zemi
Púť a dôvera – dve slová, ktoré sa v dnešnej dobe akosi nenosia, sú spojené v jednej vete. Mnohí si myslia, že púte sú už len pre naše babičky. A dôvera? Poznáte to známe: ,,dôveruj, ale preveruj“.
Ale 34. ročník ,,Púte dôvery na zemi“, ktorý sa uskutoční na prelome roku 2011/2012 v Berlíne, svedčí o tom, že putovanie má význam v živote každého člověka, i toho mladého. Hoci počet ročníkov tohoto medzinárodného stretnutia mladých Taizé je už pomerne vysoký, osobne som sa zatiaľ nezúčastnila ani jedného. Posledné roky som o tomto podujatí čo-to započula, objavil sa dokonca i náznak túžby ísť naň, ale rýchlo som sa pri prvých prekážkach vzdala. Možno tento rok…
O komunite Taizé vo Francúzsku som však už veľa počula a vďaka taizé adoráciam, ktoré poriadali naši mladí na univerzite alebo vo farnosti, som si tento spôsob modlitby obľúbila a prijala za svoj.
Žijeme v dobe, ktorá rýchlo plynie, myslíme si, že máme veľa povinností a málo času na ne. Nevieme sa zastaviť. Čas, kedy nepodávame nejaký výkon, nepovažujeme za užitočný a správne využitý. A tu zrazu prichádza Boh a dáva nám možnosť zastaviť sa. Sadnúť si k jeho nohám, podobne ako kedysi Mária, a hľadieť na neho. Počúvať v tichosti jeho slová, nechať sa ním milovať. Nič viac, nič menej. Sadnúť si a otvoriť si srdce pre Božiu prítomnosť. Počas jednoduchých piesní, ktoré často tvorí len jedna veta, prichádzame k Bohu a On nás prijíma. Opakovaním stále tých istých slov im začíname do hĺbky veriť, stávajú sa našou súčasťou. A to je hlavný dôvod, prečo mám blízko k modlitbám Taizé. Je to čas pokoja a Božej prítomnosti. Boh k nám neprichádza v búrke, vo veľkých slovách, ale znižuje sa k nám v tichu a v jednoduchých slovách. Hovorí sa, že opakovanie je matkou múdrosti. I tu slová opakujeme viackrát za sebou, čo nám umožňuje uveriť im.
A čo ma láka zúčastniť sa na prelome roku 2011/2012 Európskeho stretnutia mladých v Berlíne? O tomto podujatí veľa neviem, nerozprávala som sa osobne s nikým, kto by sa tohto podujatia v minulosti zúčastnil. Zatiaľ som mohla prežiť modlitby Taizé len v menšom počte a vždy som z nich odchádzala povzbudená vo viere. A tak by som chcela zažiť ako je to zakúsiť tieto modlitby na medzinárodnej úrovni. Tohto roku som sa vďaka úžasnému Božiemu riadeniu mohla zúčastniť na najväčšom podujatí organizovanom Katolíckou cirkvou – na SDM v Madride. Mohla som zakúsiť spoločenstvo mladých veriacich a tak sa naozaj upevniť a povzbudiť vo viere. Prišla som domov a vedená Duchom Svätým som sa doklikala až na stránku www.stretnutiamladych.sk, kde ma zaujal oznam o Európskom stretnutí mladých Taizé v Berlíne. Ja, človek, ktorý nemá rád tzv. masovky, som sa na Svetovom dni mládeže v Madride presvedčila, že takéto medzinárodné akcie vôbec nie sú masovkami. Je pravda, že sa na nich zúčastňujú ľudia z celého sveta, ale človek tam nie je stratený ako ihla v kope sena. Môžeme zakúsiť univerzalitu Cirkvi. Prežívanie viery nie je len také, aké ho vidíme my, tu na našom Slovensku. Stretnutie s mladými veriacimi z celého sveta nám otvára oči a rozširuje naše horizonty, že mladí v Nemecku či hocikde inde na svete prežívajú tie isté pochybnosti ale i radosti vo svojej žitej viere. Láka ma taktiež zažiť spoločenstvo – s Bohom, so sebou samou, ale i s ostatnými mladými ľuďmi. Spoločenstvo s Bohom – koľko málo času si počas dňa nájdeme, aby sme mohli byť s Ním. A tak tieto dni – posledné dni starého roku a prvé dni nového stráviť s Tým, ktorý náš život robí jedným veľkým dobrodružstvom. Spoločenstvo so sebou – dá sa to? Po svojich vlastných skúsenostiach tvrdím, že áno, pretože vďaka času, ktorý strávim s Bohom a inými ľuďmi mi otvára oči, aby som sa lepšie spoznala. A spoločenstvo s ostatnými mladými ľuďmi? To je to, čoho som sa najviac bála, a zároveň to, z čoho som najviac načerpala. Keď sa stretne niekoľko tisíc mladých ľudí, ktorých spája živý Ježiš Kristus, človek z takéhoto stretnutia nemôže odísť taký, aký tam prišiel.
Tiež možnosť spoznať novú, inú kultúru ako tú našu, starú dobrú slovenskú a zažiť prelom dvoch rokov trochu inak, ako som doposiaľ zvyknutá. Páči sa mi myšlienka, že každý rok sa toto stretnutie organizuje v inom štáte. My, mladí, tak môžeme spoznávať kultúru a prežívanie viery v rôznych krajinách. Tiež by som chcela viac zakúsiť silu modlitby taizé, pretože hoci sa v mojom najbližšom prostredí tieto modlitby uskutočňujú, chcela by som, aby tých možností bolo viac.
A tiež názov – Púte dôvery na zemi – ten ma tiež zaujal. Mám rada púte, či už len tu po Slovensku, alebo minuloročná pešia púť do Santiaga de Compsotella, to je čas, kedy môžem byť najbližšie pri Bohu. A dôvera? To je niečom, čomu sa neustále učím – prekonávať strach a dôverovať – Bohu, že On najlepšie vie, čo potrebujem, ľuďom, že ma nezrania i sebe, že to, do čoho sa pustím, budem vedieť i dokončiť.
Rada sa teda zrieknem silvestrovských programov v televízii či veľkých osláv v centre mesta, aby som tento čas strávila užitočnejšie a verím, že prospešnejšie pre ďalšie mesiace v roku 2012. Hovorí sa – ako na Nový rok, tak po celý rok – a čo viac si môžem želať ako prežiť tento prvý deň roku 2012 s ľuďmi, ktorých spája láska k Bohu?
2.miesto - doprava+poistenie zadarmo
Alena Rybárová
Taizé mojimi očami
Je to už pekných pár rôčkov, keď som sa ako študentka gymnázia zúčastnila európskeho stretnutia Taizé v Hamburgu. Bolo to po prvýkrát, čo som cestovala na akciu takýchto rozmerov a kvalít.
Aj keď je to teda už dosť dávno, stačí mi spomenúť slovo „Taizé“ a v hlave sa mi hneď začne hemžiť množstvo spomienok a zážitkov, ktoré som tu zažila a ktoré sa ukotvili akosi hlbšie.
Išli sme ako partia mladých zo Žiliny a okolia. Spomínam si, ako som po ceste čítala povinnú literatúru, konkrétne - Námestie sv. Alžbety od Rudolfa Jašíka. Zaujímavé bolo, že o rok bola možnosť vybrať si túto tému ako porovnanie s iným dielom na písomnej forme maturitnej skúšky zo slovenského jazyka. Nezaváhala som už len preto, že sa mi to čítanie spájalo s niečím veľmi pozitívnym. (A boli sme len dvaja zo školy, čo sme mali takú tému J, tak sa to vyučujúcim dobre hodnotilo).
Po našom príchode na „miesto činu“ ma fascinovala organizovanosť dopravy a ústretovosť ľudí stratených v spleti pútnikov. S akousi kartičkou v ruke, nás zbadal nejaký šofér autobusu, a pýtal sa, či nám môže pomôcť. Zobral nás, hoci sme boli len traja. Dokonca to ani vôbec nemal na svojej linke, ale išiel s nami na druhý koniec mesta, a ak by mohol odstaviť autobus niekde v strede križovatky, isto by nám bol ukázal i budovu, do ktorej máme ísť. Tu nás však už vítali nadšení mladí dobrovoľníci a nasmerovali nás do malej útulnej telocvične. Rukami a nohami sme sa dorozumievali s mladými z ostaných krajín. Bol tu príjemný šum a smiech.
Zrazu niekto našiel lopty – no kto by to bol čakal, v telocvični, však? Mne športuchtivej nebolo treba veľa hovoriť a začali sme hrať basketbal. To som však ešte nevedela, ako to poznačí môj ďalší pobyt na tomto mieste... Nahrávka, a na kôš! Zrazu však RUP a ležala som na parketách. Ach, môj členok – ten zvuk vyvrtnutého členka som už poznala a vedela som i to, čo bude nasledovať. Určite som mala v sebe hnev, výčitky Bohu, že za jednu hodinu, čo som na mieste ma takto odstavil, čo si fakt mohol odpustiť... Dnes, však, s odstupom času vidím, že to malo svoje „čaro“. Bola som nútená sa stíšiť, zatiahnuť na hlbiny. Kým ostatných možno lákalo mesto, prístav a rôzne iné svetské atrakcie, na ktoré je tiež počas stretnutia priestor, ja som poslušne a s pokorou bola rada, keď som sa s kamarátom dostala na miesto, kde bol už pre nás pripravený program. Človek mohol naozaj zažiť taký iný svet, neuponáhľaný, pokojný, hoci s bolesťou a krivkaním, ale na druhej strane, s priateľmi po boku. Pri vyhľadávaní pomoci som bola nútená komunikovať cudzími jazykmi, či už s personálom v telocvični, s ošetrovateľskou službou, alebo s volunteers pri vydávaní jedla a možno i to ovplyvnilo moju životnú dráhu, čo sa týka povolania.
V čase, keď prebieha takéto stretnutie, teda cez vianočné sviatky, sedíme väčšinou doma pred telkou, sme prejedení koláčov a usedení z návštev. Avšak toto povianočno-novoročné stretnutie bolo iné. Bola to ŽIVÁ návšteva do našich sŕdc. Taktiež som po prvýkrát zažila Silvester inak. Presúvali sme sa posledným nočným spojom do farnosti na program s komunitou. Pristúpili i cudzí mladí chalani, z ktorých to už riadne ťahalo. V rukách mali fľaše, boli veľmi hluční a provokovali. Už som len čakala, kedy sa strhne nejaká bitka, z ktorej by som ale kvôli členku isto neutiekla. Začala som si uvedomovať dva rôzne svety žijúce na jednej Zemi. Tiež som videla dve tak odlišné ponuky strávenia večera a cítila som, ako sa ma to silne dotýka. Vnímala som dar slobody. Mohlo to byť rozhodnutie pre ráno čerstvosti a vďačnosti, do ktorého sme sa zobudili my, po skvelom programe v čistej, radostnej atmosfére. Alebo, na strane druhej, to mohli byť len akési nejasné spomienky na predchádzajúci večer či noc, s bolesťami hlavy a brucha, vyčerpaný, s výčitkou niekde v kútiku srdca, ktorú asi i tak odplaví ďalší pohárik. Bolo mi tých chlapcov ľúto. Boli sme tak blízko, a predsa tak ďaleko.
Hľadanie a nachádzanie hodnôt bolo pre mňa napríklad i pri stretnutí s Frére Rogér, ktorý keď prešiel okolo, po tele prechádzali zimomriavky. Zanechal v človeku hlboký duchovný dotyk. Veľmi som bola zdrvená, keď som sa počas Svetových stretnutí mládeže v Kolíne dozvedela, že ho zabili.
Mám jednu jeho fotku. Kvalita je možno slabá, ale kamarátka z Poľska bola jediná, ktorá mala digitálny foťák a ja si vážim, že hoci je to len obrázok, môže ma i dnes previesť na chvíľu späť.
Fascinovala ma jeho odhodlanosť, odvaha, mladosť jeho ducha. On, hoci bol starý a zhrbený, dokázal byť živý, lebo bol napojený na Toho, ktorý bol a je živý. Posolstvo Taizé vnímam práve v tom, že tak, ako sme prichádzali na kolenách zo všetkých strán k poklone krížu (tiež veľmi silný moment), tak isto nás Ježiš všetkých pozýva k sebe. Vôbec mu neprekáža, že ideme roztrúsene, zo všetkých strán. Práve naopak, on sa teší a pozýva nás, aby sme sa mu odovzdali a že Jeho Duch vytvorí z nás jednotu. Tá sa sformovala i v harmónii v piesňach, alebo naopak, v tichu, pri adorácii.
Taizé teda vnímam mojimi očami ako pulzujúci uzlík, ktorým je živé spoločenstvo, kde panuje otvorenosť ľudí ochotných prijať nás na prenocovanie alebo na obed, chuť slúžiť, spoznávať ďalšie kultúry. Spoločenstvo, kde je radosť, ktorá nevyprchá, a kde sa nepozeráme len na svoje potreby. To všetko má na človeka naozaj blahodarný účinok. U mňa sa to napríklad prejavilo tým, že som sa prekvapivo rýchle vyliečila z vyvrtnutého členka za neuveriteľne krátky čas. Doma sa o tom vlastne ani nedozvedeli a to je možno i dobré, lebo by ma už asi tak skoro nikam nepustili.
Verím, že sa na tohtoročné Taizé (opäť v Nemecku, ktoré mi je špeciálne blízke) dostanem. Tentokrát však už asi nebudem čítať po ceste povinnú literatúru, ale možno budem opravovať nejaké slohy, alebo písomky z cudzieho jazyka J Akokoľvek, verím, že pre každého z nás, či už študujúceho, pracujúceho, alebo hľadajúceho, tu má Pán opäť pripravený nezabudnuteľný čas, o ktorom budeme vedieť písať napríklad i po skoro desiatich rokoch.
3.miesto - registračný poplatok zadarmo
Marianna Vraníková, Prešov
Rotterdam
Minulý rok o takomto čase som ešte netušila, čo Taizé je. Kamarát nám navrhol takú možnosť, že by sme mohli stráviť Silvester aj trochu inak. Najprv som o takejto ponuke ani nepremýšľala. Nevedela som si predstaviť Nový rok inak, ako so svojou rodinou, ale potom...
Zobrala som to ako novú šancu nabrať skúsenosti a možno aj zlepšiť sa v cudzom jazyku. Peniažky práve v tom čase neboli problém, lebo som mala skvelú brigádu a tak som sa začala myšlienkou na Rotterdam zapodievať vážnejšie. Spomenula som Púť dôvery na Zemi aj doma našim a prediskutovala som túto možnosť aj s duchovným otcom Dušanom, ktorý sa už takejto púte zúčastnil. Navrhla som takú ponuku aj v škole a jedna kamoška hneď súhlasila! Všetko nasvedčovalo tomu, že tento rok budeme oslavovať za hranicami Slovenska. Veľmi som sa tešila, keďže takých šancí som zatiaľ v živote mnoho nemala. Prihlásili sme sa oficiálne na púť, ale stále bol Rotterdam skôr neuveriteľným snom ako skutočnosťou, ktorá sa mala o pár týždňov aj naplniť! Pozrela som si pár videí na internete a študovala stránku www.strenutiamladych.sk a stále som nemohla uveriť. Všetky tie spevy a atmosféra mi pripadali čudné, lebo nikdy predtým som sa s Taizé nestretla. A omša v kostole alebo stretnutia v spoločenstve prebiehali iným štýlom. Ale keďže mám rada zmenu, rada objavujem nové veci, stretávam nové tváre, a dokonca chcem ísť študovať jazyky (aj keď sme síce cestovali do Holandska, naozaj sa mi potvrdilo, že angličtina sa stáva svetovým jazykom), toto bola šanca presne na mieru ušitá mne.
Už pri balení batožiny do autobusu som bola milo prekvapená, keď som zbadala pár známych tvárí. Ďalšie super prekvapenie bolo, keď sme počas cesty autobusom dostali malú pozornosť- šáliky s logom Taizé. Naozaj ma to veľmi prekvapilo, pretože zvyčajne pri toľkých povinnostiach organizátori nemajú čas ešte myslieť na cestujúcich. A tak si môžem teraz každú zimu príjemne pospomínaťJ. Cesta bola dosť dlhá, ale v radostnom očakávaní niečoho nového nám nemohlo nič zabrániť. Po viac ako 20-tich hodinách cesty sme dorazili do školy, kde nás už očakával slovenský tím s bratom Francisom a inštrukciami, čo ďalej. Všetky formality prebehli bez komplikácií, dostali sme mapy mesta, povyberali sme si služby - ako by sme mohli aj my svojou malou čiastkou prispieť k dielu - a mohlo sa štartovať do nášho dočasného/prechodného domova. Cesta metrom bola pre mňa novou, ale peknou skúsenosťou. Dorazili sme do cieľovej stanice a ani sa nám veriť nechcelo, že kostol, ku ktorému nás zaradili je hneď oproti zastávke. Všetci nás pekne privítali a hneď na nás vybehli s angličtinou, poukazovali nám ich miestnosť, kde sa slúžia omše a zavolali rodinkám, ktoré si nás mohli vyzdvihnúť. Píšem miestnosť, lebo naozaj by som si nikdy nepomyslela, že aj takto môže vyzerať kostol. Zvonku úplne obyčajná budova, ktorú by cudzinec určite prehliadol, alebo si pomýlil s úradom. Zvnútra mali na prízemí nejakú spoločenskú miestnosť a na poschodí bola miestnosť určená k bohoslužbe. Ale všetko pôsobilo naozaj príjemne až rodinne. Hneď nás ponúkli teplými nápojmi a na tvárach nechýbal úsmev.
O pár minút si po nás prišla milá usmievavá pani, ktorá na pár dní zastupovala, nám štyrom dievčatám, ozajstnú mamu. Aj sme im dali krycie mená, mama-Marjo a ocko-Hans, keďže slovenčine nerozumeli. A tak sa bezdetný pár na niekoľko dní stal rodičovským.
Budovy v Rotterdame boli skoro všetky tehlové, často sme videli v záhradách alebo popri ceste mlyny. Aj naši „rodičia“ bývali v jednom takom tehlovom. Priestor bol naozaj úzky, ale veľmi útulný. Starali sa o nás ako o vlastných a stále sa pýtali, či nám niečo nechýba. Aj s nimi sme komunikovali v angličtine. Naozaj ma prekvapilo, že Marjo vedela tri cudzie jazyky (anglický, španielsky, nemecky) a všetci ľudia, vrátane starších ročníkov, vedeli plynulo anglicky, čo je teda na slovenské pomery ozaj neobvyklé. Na silvestrovskú noc sme ochutnali typické holandské jedlá a polnoc sme strávili všetci spolu v kostole pri zastávke metra. Naozaj nám nič nechýbalo a výborne sme sa bavili po celý čas. Samozrejme nebola núdza ani o zážitky z duchovnej sféry. Kvalitné prednášky, ktorých bolo plno a každý si mohol vybrať podľa svojej chuti. Omše v rôznych jazykoch a večerné spevy Taizé, ktoré okúzlia každú dušu. Neuveriteľná atmosféra, kde si človek uvedomuje, aké obrovské kvantum ľudí sa dokáže stíšiť a sústrediť na modlitbu, náboženské piesne, ale tiež vychutnať si niekoľkominútové ticho. Najkrajšia bola modlitba záverečná, kedy sme boli spolu poslednýkrát a každý dostal do ruky sviečku, čo v prítmí sály pôsobilo naozaj upokojujúco, veľkolepo, nádherne, ... (Chcem podotknúť pre tých, ktorí sa nezúčastnili minuloročného stretnutia Taizé, že toto je len polovica ľudí, pretože v Rotterdamskom Ahoy sme mali modlitby v dvoch halách
).
Ja osobne vnímam Taizé ako zážitok, ktorý by som nepochopila, ak by som si ho nevyskúšala na vlastnej koži. Zakúsiť trocha štedrosti, otvorené srdcia a lásku sa dá aj v dnešnej dobe;)
